Básnická zbierka talentovaného Vladimíra Ďurku využíva metaforický potenciál jazyka a schopnosť človeka pomenovať a odkrývať skryté javy a súvislosti. Autorov básnický jazyk v sebe spája hravosť s vážnosťou a uvoľnenosť s nevyhnutnosťou. Vďaka tomu Ďurkova poézia plynie hladko. Na tomto esteticky výraznom podklade rozvíja svoje ľudské a osobné pozorovania a skúsenosti, ktoré podáva s väčšou či menšou noblesou. I keď je Ďurkova kniha debutom, prevyšuje iné debutové zbierky nielen životnou skúsenosťou dospelého muža či viacnásobného otca, ale tiež cnosťou trpezlivosti počkať si na chvíľu, keď treba hovoriť, a na čas, keď treba mlčať. Aj keby to malo byť, ako tvrdí básnik, práve mlčanie do vetra.