Poetická genéza Bohdana Zaduru bola v poľskom kontexte zo začiatku vnímaná ako tzv. neoklasicistická iniciatíva s rešpektom k tradičným výrazovým prostriedkom, tvarom a formám, neskôr sa však tento autor stal osobnostne a umelecky neprehliadnuteľným najmä vďaka záujmu o nebanálnu každodennú skúsenosť s privátnym existenciálnym presahom. Preklad tvoria aj neraz minimalistické záznamy, postrehy, ktoré spomínanú skúsenosť problematizujú. Poukazuje sa tu na izolovanosť ľudských subjektov, odcudzenosť, a civilizačnú rozlomenosť, fenomény, ktoré takmer znemožňujú to, o čo sa v mnohých situáciách Zadurov básnický subjekt pokúša, totiž o istý prienik, spoluprežívanie a obyčajnú ľudskú spolupatričnosť. Núka sa tu slovo solidarita, pochopiteľne bez politických kontextov. Zadurov záujem o osud blížneho je sebazáchovný: nepriazeň osudu iného človeka sa môže kedykoľvek dotknúť aj nás samotných. V tomto je odkaz básnika niekedy nevyjavený, hľadaný medzi riadkami, ale vždy autentický a silný. B. Zadura (1945) od debutu v roku 1968 vydal viac ako 20 básnických zbierok, slovenský výber Všetko vychádza z jeho posledných 4 zbierok. Preložil Peter Milčák, ilustroval Ľudovít Hološka.