Lipcsei je bezprostredný, spontánny, prirodzený, ba žiada sa povedať nenútene jednoduchý. Jeho poézia neexperimentuje s jazykom, ani v rámci ozvláštnenia nehľadá neobvyklé modality básnickej dikcie. Lipcsei je poeta natus, jeho text nie je odvodený, ani sa neusiluje o dialóg s inými koncepciami či myšlienkovými systémami. Autor má zmysel pre básnickú skratku, prekvapivú, svojskú iróniu, paradox, no jeho text v náznakoch a perifériách otvára povestné zamknuté komnaty, kde osamelý subjekt "horí" vo svojej bezbrannosti a vnára sa do existenčnej temnoty. Tá však nie je všeobecná a skúsenostne ľudsky univerzálna, naopak, je osobná, osobnostná, len a len lipcseiovská. Niektoré z autorových básní sú bolestivým obnažením subjektu, ktorý v tomto svete nemá miesto, lebo jeho miestom je svet. V tomto príbehu sa volá o pomoc, ale toto volanie je neverbalizovateľné, netextové. Lipcseiova poézia je dramatickým výkrikom dieťaťa v mužovi, a predstavuje (napriek istej svojej hravosti) ťaživé, ale strhujúce čítanie. 54. zväzok edície Mušľa, ilustrácie Jakub Milčák.