Stíšená a intímna poézia A. Ondrejkovej pozostáva z neopakovateľných (imaginatívnych) záznamov s ambíciou na malom priestore, minimalisticky sprostredkovať dramatickú vnútornú situáciu ženského lyrického subjektu. Jej obraznosť v sebe nesie surrealistickú auru, postupy však smerujú k introspektívnej, hĺbavej reflexii. Táto kognitívna básnická mapa má svoje vyostrené existenciálne kontúry zvýraznené autorkiným zmyslom pre efektívnu a presnú integráciu zón ticha a mlčania.