Po víťazných vojnách Grékov nad Peržanmi sa z Grécka stala mocnosť v Stredomorí, ktorá nebola nikým príliš ohrozovaná a zažívala dobu rozkvetu. No jednako vládlo medzi samotnými Grékmi súperenie o dominanciu, ktoré nakoniec v Periklových časoch prerástlo do ukrutnej peloponézskej vojny. Táto vojna nepriniesla ďalšiemu rozvoju miest nič prospešné, iba veľké výdaje na vedenie vojny. I ľudia v Aténach boli rozdelení na strany schvaľujúce vedenie vojny a prikláňajúce sa k uzavretiu mieru so Sparťanmi. Aristofanes bol zarytým odporcom vojny, čo vyjadruje vo viacerých hrách. Azda najsilnejšie prianie po mieri, v časoch krutej peloponézskej vojny, cítiť v jeho hre Mier. V hre nás privádza medzi bohov s cieľom nájsť a oslobodiť bohyňu mieru, ktorá sa kdesi podela, a prinavrátiť do života ľudí radosť, radovánky a oslavy, ktoré ľud požíva v časoch bez vojen. Tiež pranieruje tých, ktorým vojna prináša prospech a vyhovuje im a konfrontuje ich s inými, ktorí majú zase potešenie z mieru. Ďalšia oblasť, ktorej Aristofanes venuje pozornosť, je rozdelenie bohatstva medzi aténsky ľud. Tejto téme sa venuje v hre Plutos. Zamýšľa sa v nej nad tým, že bohatstvo je nespravodlivo rozdelené medzi ľudí, čo pripisuje slepote jeho boha Pluta, ktorá konečne vyhovuje i ostatným bohom. Čo by sa asi tak mohlo stať po vyliečení Pluta zo slepoty, nám ukazuje vo svojej hre. Publikáciu dopĺňa tretia časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa vojenstvom a zahraničnou politikou. Slovenský text