Pohľad poľského dominikána Adama Szustaka na Desatoro je zaskakujúci. Hovorí asi toto: Prikázanie je len jedno to prvé. Boh v ňom hovorí Mojžišovi a jeho prostredníctvom aj nám asi toto: Mojžiš, stali sme sa priateľmi. Pozri sa, čo všetko som pre teba urobil. Prosím ťa, nedovoľ, aby sa niečo medzi nás doslova medzi moju a tvoju tvár dostalo. Ja som tvoj Boh. Zotrvaj pri mne a sľubujem ti, že budeš vždy radostne sláviť sviatočný deň, že budeš vnímať a prežívať moc a vznešenosť môjho mena. Že niesť bremeno vzťahov bude pre teba oveľa ľahšie. Že ti ani na um nepríde zabíjať, cudzoložiť, klamať... Chápeš, Mojžiš? Ak medzi mňa a teba nepustíš nikoho a nič, tak budeš mať báječný život. Autor takýto pohľad stavia na jazyku. V hebrejčine (ale aj v slovenčine) sú totiž prikázania akoby v budúcom čase, ktorým sa zároveň dá vyjadriť aj príkaz. Ak sa na ne pozeráme z hľadiska budúceho času, tak ich môžeme vnímať nie ako príkazy, ale ako prísľuby: Ja som Pán, tvoj Boh. Sľubujem ti, že budeš sláviť, ctiť... že nebudeš vraždiť... Ak prijmeme tento pohľad, naše vnímanie prikázaní sa úplne zmení. Zameriame sa na podstatu na osobný vzťah s Bohom a ostatné sa bude diať takmer automaticky.