V novej zbierke Miroslava Brücka sa stlmená básnická projekcia pomaly vynára z mapy času a mizne na konci (niekedy až) minimalistickej plochy textu. Nostalgická atmosféra istej ľudskej intimity má svoje motivické ťažisko v tieni, ktorý však nevrhá alter ego básnika, ale bytie. Nejednoznačné prijímanie odvrátenej a nesamozrejmej strany existencie (úzkosť, choroba, zánik, zdanlivá absurdita života len zvyšujúca jeho nesmiernu cenu) je imanentnou súčasťou naliehavosti, s akou vzniká Brückov text. Premýšľanie tu má protirečivú podobu meditatívnej reflexie a pointa neraz inklinuje ku kompaktnému, gnómickému paradoxu. Brück v novej zbierke nemení zásadne svoju poetiku. Platí to o vnútorne osvetlených príbehových miniatúrach, viac však azda o autorovej nepríbehovej imaginácii. Čitateľ sa opäť v nejednej básni môže spoľahnúť na (autorskou metódou) overený, spontánny prúd simultánne radených obrazov, ktoré sú sémanticky zväčša autonómne viazané na verš. Obraz sa mení, ale význam sa udržiava a variuje s každým nasledujúcim veršom. Inak povedané, v procese čítania a recepcie predstavujú tieto vizuálne záznamy na úrovni verša dôležité stavebné piliere významového poľa, ktoré však získava svoju definitívnu podobu až v pointe na ploche celej básne, ale niekedy aj mimo textu či v prázdnom priestore za ním. Ďalší z dôležitých princípov tejto autorskej poetiky je náznak, enigmatický presah, ktorý subjekt explicitne pomenúva pomerom, v ktorom má byť "viac zamlčaného ako vypovedaného." Poézia neraz vzniká za cenu ľudských a životných prehier, utrpenia, bolesti, malých či ozajstných tragédií, v Brückovom uchopení má tento deficit cennú umeleckú podobu.