Rozprávač Bartolomej Slzička z krajiny nikoho, teda z Československa rokov 1938 a 1939, ocitá sa na štúdiách v Paríži, spoznáva slečnu Danielu, cudzincov i krajanov, diplomatov, mesto... Bartolomej Slzička, mladý Slovák, študent v Paríži, sa zaľúbi do Francúzky Daniely. Prežívajú spolu romantické chvíľky, ako posedávanie v prútených kreslách kaviarní. Všetko sa však točí okolo aktuálnych rozpráv o osude Československa po roku 1938. Autor vychádza zo svojich skúseností na štúdiách v Paríži. Jeho autentické zážitky prostého mladíka očareného veľkým svetom sa v knihe snúbia s bezkonkurenčným literárnym darom zachytiť realitu v jej bezprostrednom zázraku. Sám Tatarka o svojom písaní vraví: „V mojich knižkách, tak sa mi zdá, nedoznieva ani nadrealizmus, nie sú ani ohlasom existencializmu. Všetky izmy, koľko sme ich zažili, potešovali mi dušu formálnymi vynálezmi, pôvabnou i provokatívnou žihadlovosťou.“ Tatarka je celkom ojedinelý ľudský zjav v literatúre. Je nevykoreniteľný a svetový zároveň. Jeho písanie vynáša na svetlo prostú a čistú, ničím nezaťaženú dušu posadnutú životom, dušu obyčajného zdravého provinčného chlapca. Tá sa však snúbi s bravúrnou intelektuálnou iskrou, priam múdrosťou Tatarku – filozofa života, ktorý si všetko vyskúšal na vlastnej koži a na vlastných nohách prešiel kus sveta. Tatarka aj v Prútených kreslách, ako v každom svojom diele napokon spieva o slobode. Jeho hrdina, Bartolomej, prichádza študovať do Paríža, do krajiny, ktorá bude mať podiel na strate slobody v jeho vlastnej zemi. (Mníchov 1938). Hoci to hrdinovi pridáva na úzkostiach a pocite štvanca, ktorý tiež cítiť v stiahnutom hrdle príbehu Bartolomeja Slzičku, napriek tomu sú Prútené kreslá očarujúcim volaním po porozumení, po kontakte, po schopnosti rozumieť si s cudzím, iným svetom. A spolu s láskou, ktorú Tatarka chápe ako uskutočnenie ľudskej túžby žiť pre druhého, je táto schopnosť ľudí odovzdávať sa druhým najväčším božstvom. 10. mája je 20. výročie smrti Dominika Tatarku, tohto neúnavného hľadača zmyslu, rebela, prenasledovaného štvanca normalizácie, milovníka života a génia literatúry. Ukážka z textu „Ktosi zľahka bubnoval po zábradlí, poluskával si do rytmu prstami ako na kastanetách. A čochvíľa som zazrel zostupovať po schodišti naproti nohy, sukňu, postavu, ako som očakával. Z prítmia sa vynáralo, vlastne sa spúšťalo dievča, ktoré, oslepené svetlom predsiene alebo akiste aj trochu krátkozraké, tušilo, že ktosi neznámy naň hľadí, spomalilo krok a kostnatými prstami drobnej ruky začalo kráčať po zábradlí, až nakoniec krôčikmi prstov vystúpilo na guľu z modrého skla s bublinami. Kým sa nerozhliadlo, podržalo dlaň na hladkej studenej obline, ktorou sa končilo zábradlie, necítilo v koncoch prstov ani, ako sa mi zdalo, rozdiel medzi drevom a sklom.“