Kde nie je telo, tam nie je možné dokázať vraždu. Taká bola na Slovensku prax. Aj takzvaní kyselinári si mysleli, že spáchali dokonalý zločin. Svoje obete rozpustili v kyseline sírovej, nezostalo z nich nič, len hustá tmavočervená tekutina. Prípad ako z hororu zverilo vedenie Generálnej prokuratúry SR vtedy už ostrieľanej prokurátorke Eve Mišíkovej a kyselinári aj vďaka nej skončili za mrežami. Mišíková sa od začiatku svojej kariéry učila u tých najlepších v odbore a navyše mala inštinkt na odhaľovanie zločinu. Kvôli usvedčeniu mafiánskeho bosa Mikuláša Černáka nechala policajtov hodiny prehrabávať haldy starej sutiny za hotelom Gerlach, kde pred mnohými rokmi odrezali hlavu Slivenskému. Po rekonštrukcii Kubašiakovej vraždy neomylne ukázala na jedného z páchateľov, ponúkla mu spoluprácu a on pomohol odhaliť nebezpečný gang, zložený z bývalých aj aktívnych policajtov. Prokurátorka Mišíková sa v podsvetí stala pojmom. Kdekto ju nenávidel, tajné zložky proti nej intrigovali. Strach občas prepadol aj ju, ale snažila sa nedať ho najavo. Táto kniha je výpoveďou o jej profesionálnom i osobnom živote, no ponúka čitateľovi aj širší kontext prípadov, na ktorých pracovala. Ukážka z textu O pár týždňov zavolal Lomjanský Skútra na družstvo. So slovami „pozri, čo ostalo z inžiniera“ ho zaviedol k veľkej tisíclitrovej kadi na hrozno. Skúter do nej hľadel, išiel si oči vyočiť, no stále videl len spenenú tmavočervenú hmotu, ani len náznak, že obsahom kade je ľudské telo. Aj Lomjanský sa ohromene díval do kade a vzrušene rozprával: „Šitta a Kákoni dali inžinierovi zopár rán kladivom do hlavy, potom ho hodili do kade. Ako naňho liali kyselinu, otvoril sa mu bok.“ Lomjanský pristúpil ku Skútrovi a s vyvalenými očami, akoby sám nechcel veriť tomu, čo vraví, šepol: „Videl som mu rebrá.“ Úlohou Lomjanského a Skútra bolo zbaviť sa zapáchajúcej hmoty. Slovenský text