Hovorí sa, že tam, kde rinčia zbrane, múzy mlčia. Ak by sme hľadali dôvod, tak ho nájdeme v permanentnom strese a strachu z ďalších dní, kde jedinou prioritou je túžba prežiť. Sú však autori, ktorí tento dôvod vedia prekonať. Práve naopak, majú potrebu vysloviť tú nekonečnú a svojou podstatou najľudskejšiu túžbu: nech zbrane prestanú rinčať a múza opäť rozozvučí svoju lýru. Medzi takýchto autorov patrí aj Dana Janebová, poetka a prozaička. Autor je vtedy dobrý, ak nezapadá do schémy, predpísanej rôznymi literárnymi prúdmi, ale vie z nich vyrásť a vybočiť s tým, že nájde svoju vlastnú osobitosť a odlišnosť. V čom je teda osobitosť Dany Janebovej? Je to predovšetkým meditatívnosť jej básni, ktorá sa prejaví najmä pri zvukovom, hovorenom podaní, vtedy nadobúda rozmer modlitby. Druhou známkou jej osobitosti je filozofický podtón, ktorý nájdeme vo všetkých jej básňach. Napriek nemu však zostáva veľmi ženská, jej poézii nechýba vášeň ani erotično. Zuzana Kuglerová