Niekde medzi Uložou a Uložou, na miestach, ktoré predstavujú životný priestor média, prostredia a jeho sprostredkovateľa, existuje vzťah ustupujúceho autora s rozvoľneným, hravým jazykom, ktorým sa miesto rozširuje a dotvára. Knihu je možné čítať ako prepis – prenesenie záhrady a okolitých lesov na obydlie, nepatrný moment na večnú ikonu, básnika Erika na čitateľa Jakuba, a napokon, Uložu na Uložu.