Alessandro Baricco začínal ako hudobný kritik v denníkoch La Stampa a La Repubblica. Jeho úvahy o hudbe a hudobníkoch vyšli v knihách Génius na úteku (o Rossinim, 1988) a Hegelova duša a kravy z Wisconsinu (1992). Vo štvorici filozoficko-estetických esejí skúma vzťahy medzi hudbou a modernitou, interpretáciou, recepciou a percepciou a uvažuje o hodnote hudby pre spoločnosť. V tejto súvislosti zavádza termín musica colta („ušľachtilá hudba“). Chápe pod ním hudbu, ktorá nie je muzeálnou hodnotou, kratochvíľou či spotrebným tovarom, ale vstupuje do dialógu so súčasnosťou. Deje sa tak prostredníctvom interpretácie, ktorá musí byť traumou, šokom a osvietením súčasne. Začiatkom 90. rokov 20. storočia bola aktuálna aj Bariccova polemika so zakonzervovanými ideovými východiskami tzv. Novej hudby.