Syntézou všetkých Dostojevského názorov na človeka a spoločnosť v poslednom období jeho tvorby je román Bratia Karamazovci (1879 - 1880). Tu vrcholí jeho úsilie o ucelenú koncepciu Ruska a Európy, vyjadrenú vo veľkej historickej a filoozofickej metafore. Dostojevskij bol presvedčený náboženský idealista, vychádzal z prvotnosti Boha a absolútnej nesmrteľnosti duše, nemohol prijať tézu o spoločenských koreňoch dobra a zla v človeku. Dobro a zlo boli pre neho nezávislé od zákonov spoločnosti. Boli mu niečím, čo má svoj základ priamo v duši každého jednotlivca. Akýsi kategorický imperatív alebo hlas Boží, ktorý sa v srdci ozýva vždy, keď treba rozhodnúť, čo je mravné a čo odsúdeniahodné. Ak človek koná v rozpore s týmto "Božím hlasom", koná nesprávne a je v diablovej moci. Slovenský preklad Ján Ferenčík