Veľa ste už počuli o Ballovi – jednom z najprekladanejších a najkvalitnejších autorov Slovenska? Je teda načase prečítať si 25 poviedok, ktoré spisovateľ vybral do tejto antológie vydanej pri príležitosti 25. výročia od debutu.

Balla je majster slova, je niekedy kafkovsky absurdný, hrá sa s jazykom aj čitateľom, v niektorých zdanlivo nevypointovaných príbehoch ponúka ako na podnose pocit tragikomickosti a tuposti všedného života, aby vzápätí na inom mieste prišiel s vetou, ktorú si budete pamätať ešte týždeň. Nemusíte s ním zdieľať pohľad na svet, ale musíte uznať, že jazyk ovláda brilantne. (Tomáš Fedorko)

Balla je stále rovnako autenticky a naplno naštvaný na seba i na svet a tomuto veľmi ľudskému naštvaniu sa dá napriek i vďaka sofistikovanému literátskemu prekrytiu veľmi dobre veriť. Práve v tom je Ballova autentickosť, v tom je skutočná hodnota jeho písania. (Peter Darovec)

Jazda Ballovým vlakom stojí za to, krajinou za oknami je síce nevábne Slovensko súčasnosti, spolucestujúcimi sú obskúrne postavičky slovenského mikrosveta - stretnúť tu možno kohokoľvek, mafiána, kanibala, sestričku pracujúcu v cudzine, sprievodcu i priateľa z detstva - ale autorove sarkastické až hyperbolické komentáre robia aj z ubíjajúcej reality zaujímavé predstavenie, ktorému nechýba humor a spád. Absurdita, irónia a grotesknosť nie sú únikom od skutočnosti, ale jej skoncentrovaním cez zväčšovacie sklo autorovho skúmavého pohľadu zameraného na detaily každodennosti. (Dalfar)

Jen jakoby mimochodem komentuje Balla jevy, postoje a mentalitu posttotalitního Slovenska, což se dle mého soudu v české literatuře zatím bohužel nikomu s takovou grácií nedaří. Balla nepíše normálně. Každý z jeho hrdinů je sice materiálem pro psychoterapeuta, ale čtení je to mimořádné. (Bianca Bellová)

O AUTOROVI
 
Balla sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch, kde žije a pracuje doteraz. Zvíťazil s literárnej súťaži Poviedka 1997 a je autorom jedenástich prozaických kníh (napr. Leptokaria, De la Cruz, Cudzí, V mene otca, Oko, Veľká láska, Je mŕtvy, Medzi ruinami), viaceré z nich boli vydané v Poľsku, Česku, Maďarsku, Holandsku, na Ukrajine, vo Veľkej Británii, Francúzsku, v Rakúsku, Indii a Bulharsku. Je laureátom Ceny Ivana Kraska a ceny Anasoft litera.
Autorský výber poviedok 25x Balla vychádza pri príležitosti 25. výročia od debutu autora v exkluzívnej plátenej väzbe s razbou (dizajn Palo Bálik) s doslovom prof. Marty Součkovej v limitovanej ExEdícii vydavateľstva KK Bagala, ktoré bolo založené v roku 1991. Kniha bude v predaji len od 6. 12. do 31. 12.2021.
 
„Nikdy som nepísal s úmyslom predvádzať teatrálne bolestínstvo, podával som správu o tom, ako sa veci majú. K tomu patrí aj psychologizovanie, nechcel som, aby postavy v mojich knihách boli len panáky alebo strašiaky do maku, bez duše, len nástroje na posúvanie príbehu. Písal som príbehy vnútorného prežívania, povedzme aj, prežívania ničoty, zúfalstva, to mi je blízke – tak asi vznikol dojem bolestínstva.“
(Balla)
 
 
UKÁŽKY Z KNIHY
 
Volá sa Balla. Jeho vzorom je Vladimír Balla spred siedmich rokov, keď práve dokončieval svoju prvú knihu a pracoval na jej záverečnej korektúre celé dni i noci.
Tento chlapík s mierne preriedenými vlasmi na temene, štíhly, svižný, plný energie a istoty, vedel, aký je jeho cieľ a ako ho dosiahnuť. Preto pracoval takmer nepretržite. Odchádzal od písacieho stroja iba vo chvíľach, keď sa potreboval najesť alebo keď náhle netušil, ako ďalej s rozpracovaným textom. Vtedy prebehol krížom cez terasu popri odpočívajúcich mačkách, zišiel dolu schodmi a vybral sa do krčmy. Tam si napätým hlasom objednal praženicu z troch vajec a pivo a sotva si sadol na robustnú starosvetskú stoličku, hneď vybral z vrecka zápisník a pero, aby mohol zachytávať dojmy a predstavy, ktoré sa na neho valili zo začmudených stien, z tvárí podnapitých kunčaftov a ich hlasov, ktorými s ohromujúcou bezprostrednosťou a otvorenosťou artikulovali fragmenty svojich zdanlivo priemerných robotníckych životov. Zakaždým zažiarila iskra prirodzenej zemitej inšpirácie. Neboli to mŕtvoly, ale živí ľudia. A keď jeden z prítomných povedal, tá žena nemala ruku, a zatým zopakoval, tá žena nemala ruku, Balla z tamtých čias dostal okamžite nápad: napíše poviedku o jasnozrivom chlapíkovi. Jasnozrivý chlapík objavil svoju jasnozrivosť v krčme, keď sa mu zazdalo, že niektorí návštevníci vyslovujú svoje repliky dvakrát, hoci v skutočnosti to robili iba raz: druhý raz, lebo ten prvýkrát, to prvé počutie, bol prejav jasnozrivosti nášho chlapíka, hrdinu poviedky – počul vetu formulovanú v rozprávačovej mysli skôr, než ju rozprávač vyslovil. Toto napadlo Ballovi vďaka dvakrát zopakovanej vete opitého kunčafta, rýchlo si to načmáral do zápisníka, v letku dopil pivo a zmizol domov. Schody bral po troch, terasu prekonal skokmi a už sedel pri písacom stroji a umiestňoval presné vety na papier, cibril dialógy, preveroval si v slovníkoch gramatickú správnosť, skrátka, myslel si, že vytvára dielo a je čoraz bližšie k cieľu.
(str. 63, poviedka Vzor)
 
„Máte to ťažké,“ obrátil sa Herceg k jednej z prítomných žien, zatiaľ čo som driemal. „Zaujíma vás výlučne iba láska, vzťahy, zamilované pohľady, telá, pohyby, styk, tehotenstvá, pôrody, a potom už veľa neostáva. Vlastne len čakanie. Na lásku a vzťahy tých, čo ste porodili v dôsledku vašej lásky a vzťahov, na ich tehotenstvá a rodenie a tak ďalej. Hm, vlastne je toho vcelku dosť.“
„Nezabúdaj, že to celé súvisí s citovým prežívaním. A to je pre nás dôležité,“ zamrmlala oslovená, ktorej nebolo rozumieť, lebo jej po tvári liezla vydra a to tlmilo zvuk jej hlasu.
„Prosím?“
„Že nie každý je bezcitný.“
„Presne tak,“ zasiahol do rozhovoru čašník. „Ja o tom neraz premýšľam. Čo iné mi ostáva? Mám obsluhovať bez tovaru? Mimochodom, sú známe prípady, že muž, ktorý chcel vlastne ostať slobodný, vášnivo túžil po nejakej žene, a keď ju nevedel získať inak, oženil sa s ňou.“
„To ste povedali pekne,“ pochválil ho Herceg a čosi si poznačil do laptopu.
„To som nepovedal ja, ale Thomas Mann. Ešte v roku 1925. Raz vraj nocoval v našom hostinci, spolu s Arschenbachom. To boli hviezdne chvíle tohto zariadenia. Spali spolu hore, v jednej z izbičiek pre hostí. Nechcete sa pozrieť?“
„Ešte sú tam?“
„Izbičky áno. Tak idete?“
Prebral som sa z driemot.
Po nebezpečných schodoch sme všetci šťastlivo vystúpili a natisli sa do izby, ktorá sa so mnou rozkrútila. V tlačenici sa mi nedostávalo vzduchu. Predieral som sa k obloku, dlážka bola pre mňa šikmá, ale pre ostatných akýmsi trikom vodorovná. Niektorí v tlačenici dokázali balansovať so šálkami čaju v rukách, jedna žena vybrala z ruksaku termosku a nalievala z nej okolostojacim, udržiavajúc rovnováhu na šikmej ploche vďaka tradovanej predstave o vodorovnosti každej dlážky.
Vykríkol som:
„Nakláňa sa!“
Najprv ma nepočuli, potom niektorí pochopili a kričali jeden druhému do uší:
„Nakláňa sa! Nakláňa sa!“
(str. 215, poviedka Našepkávač)