Camera Obscura (Basil Copper, 1956, antológia Strašidlá najstrašnejšie(?), Strašidla nejstrašnější, ABR 1996)

     Príbeh krátkej poviedky je stručný. Pán Sharsted je úspešný úžerník, čo je (ani nie) škaredé slovo pre nemilosrdného obchodníka s ľudským nešťastím – chudobou a dlhmi. Pán Gingold je jeho dlžníkom, avšak ako Sharsted zistí, zďaleka nie je taký chudobný. Jeho dom je plný cenných a zobchodovateľných vecí, tak v čom je problém? Dohovor medzi nimi je však veľmi ťažký, navyše Gingold úžerníka rozčúli známym prípadom miestnej vdovy (s 3 deťmi), ktorú Sharsted pripravil o celú existenciu. Namiesto jasnej odpovede, kedy zaplatí vlastný dlh, sa Gingold k vdove stále vracia a pýta sa ho, či je jeho postoj definitívny. Áno, podľa Sharsteda je.

     Neústupčivého obchodníka zavedie pán domu do zvláštnej komory v podstreší. Nachádza sa v nej optický prístroj, ktorým možno pozorovať život v meste. Zážitok je to ohromujúci – pre nás, súčasníkov, ktorých vyrušuje smartfón na každom kroku, bizarný anachronizmus, pre hlavné postavy, žijúce niekedy koncom 40tych rokov, je to stále atraktívny technický vynález, i keď z viktoriánskeho obdobia.

     Neoblomný Starshed náznaky Gingolda nepochopí ani po tom, čo uvidí prostredníctvom Camery Obscury mesto, v ktorom obaja žijú, ale v časovom posune o 20 rokov dozadu, v temných odtieňoch strateného sveta . Po tejto poslednej výstrahe ho  Gingold  vyprevadí, avšak otvorí mu dvere do minulosti, očistca, zatratenia, ktoré len predchvíľou videl na premietacom stole Camery Obscury. A Sharsted blúdi ulicami, občas stretáva už dávno mŕtvych špekulantov a zlodejíčkov, ktorých sa desí a uvedomuje si, že niekde urobil chybu. Dvere, ktorými vyšiel, však už neexistujú...     

     Je Gingold „Božia ruka“? Asi áno. Je dostatočne láskavý, empatický, pokorný. Keď to nestačí, pohrozí, previnilcovi Sharstedovi ukáže 2 tváre jeho budúcnosti a potom už len cestu na ulicu. Zaslúži si Sharsted taký prísny trest? Z jeho pohľadu vykonáva si len svoju prácu, nie je predsa charita. A vykonáva ju až do chvíle, kým nenarazí na autoritu, ktorej možnosti a schopnosti nedokáže odhadnúť .  A končí v nenávratne.

Camera Obscura ako odkaz jednému denníku

     Metafora tejto poviedky spočíva pre mňa v tom, že ako som spomínal v úvode, môžeme žiť v určitej dezilúzii. Je toho plný facebook. Viac však v tomto myslím na našich klasických konzervatívcov, ktorých si inak rád vypočujem. V idealistickom boji voči súčasnému zlu sveta vnímanému z ich perspektívy hľadajú naozaj veľmi falošných spojencov.  Infekcia ich myšlienok, aký zlý život žijeme a kto za to všetko môže, je nebezpečná. Zatiaľ je to hra, avšak jedného dňa môže stáť za dverami moderný pán Gingold, ktorý sa nás opýta „Je to vaše posledné slovo? Tak dobre.“ A dvere na prázdnu studenú ulicu sa naposledy otvoria...           

Poviedka momentálne, pokiaľ viem, nie je dostupná v slovenčine ani v češtine.

Miro Navrátil